Po celé generácie mali milostné príbehy veľmi podobnú štruktúru. Dvaja ľudia sa stretli, zamilovali sa do seba, symbolicky zatvorili dvere pred zvyškom sveta a vytvorili si vlastný mikrosvet. Túžba – emocionálna aj fyzická – sa sústredila výlučne na jednu osobu. Vernosť sa stala synonymom oddanosti a lásky. Je to model romantiky, v ktorom vyrástla väčšina z nás. Spoločnosť nám ho predkladala nielen ako ideál, ale prakticky ako jedinú morálne správnu podobu partnerskej lásky. Boli sme naprogramovaní veriť, že raz stretneme toho pravého alebo tú pravú a všetko do seba zapadne ako puzzle.
Dnes si však čoraz viac uvedomujeme, že tento model lásky nie je až taký prirodzený ani univerzálny, ako sme si mysleli. Otvárame témy rodových rolí, rigidných stereotypov, rôznych foriem sexuality a intimity. Vieme, že monogamia nie je biologickým zákonom, ale jednou zo stratégií, ktorú si ľudia historicky vytvorili v reakcii na sociálne, ekonomické a kultúrne podmienky.
Pre čoraz viac párov sa preto tento rámec začína zdať príliš úzky. Je monogamia skutočne jediným meradlom hĺbky citu? A nemôže intimita rásť práve vo chvíli, keď sa vzdáme vlastníckeho myslenia a nahradíme ho radikálnou úprimnosťou?
Čo otvorený vzťah skutočne znamená?
Pod pojmom otvorený vzťah si mnohí automaticky predstavia chaos, promiskuitu a slobodu bez pravidiel. A áno, mediálne známe prípady, ako napríklad rozchod speváčky Lily Allen a herca Davida Harboura zo seriálu Stranger Things, môžu pôsobiť ako dôkaz, že tento model jednoducho nefunguje.
Otvorený vzťah však nemusí nevyhnutne končiť bolesťou. Vyžaduje si však mimoriadnu mieru emocionálnej zrelosti, schopnosť otvorene komunikovať a ochotu pozrieť sa pravde do očí. Aj vtedy, keď je nepríjemná. No nie každý je na takýto typ úprimnosti pripravený.
Na rozdiel od polyamorie, kde môže existovať viac rovnocenných romantických vzťahov, v otvorenom vzťahu zostáva zachované primárne partnerské puto. Dvaja ľudia sa vedome dohodnú, že si umožnia sexuálne alebo romantické kontakty mimo svojho vzťahu, a to s vedomím a súhlasom oboch strán. Tento model často spadá pod širší pojem etická nemonogamia, ktorý zdôrazňuje transparentnosť, rešpekt a konsenzus.
Freepik
Ako otvorené vzťahy testujú naše ego?
Diskusia o otvorenom vzťahu často začína nadšene a teoreticky. „Takže ja môžem mať sex s inými ľuďmi a zároveň zostať v tomto vzťahu? Skvelé.“ Lenže o chvíľu príde zlom: „Počkať… ale ona môže tiež?“ V momente, keď sa myšlienka stane realitou, narazí človek na vlastné ego – na strach, žiarlivosť, porovnávanie sa a pocit ohrozenia. A práve ego býva najväčšou prekážkou.
Predstava, že partner prežíva intimitu s niekým iným, sa takmer vždy dotkne nášho sebavedomia. Vyrástli sme predsa vo vzorcoch. Ak ma miluje, nechce nikoho iného. Aby bolo možné prejsť otvoreným vzťahom bez hlbokých emocionálnych jaziev, je potrebná veľká dávka vnútornej istoty. Schopnosť oddeliť lásku od vlastníctva a sex mimo vzťahu od zrady. A najmä schopnosť zostať prítomný v nepohodlí, ktoré tento proces prirodzene prináša.
Otvorený vzťah zo zvedavosti alebo zo strachu zo samoty?
Kľúčové je, v akom rozpoložení sa pre otvorenie vzťahu rozhodnete. Existuje scenár, v ktorom ste s partnerom spokojní, máte sa radi, ste si blízki a plánujete spoločnú budúcnosť. Chýba vám však pocit novosti. Túžite preskúmať svoju sexualitu aj mimo vzťahu – možno preto, že ste spolu od mladosti a nikdy ste nemali inú skúsenosť. Tieto pocity však nemusia automaticky znamenať nedostatok lásky. Túžba objavovať a hlboký cit k jednej osobe sa totiž navzájom nevylučujú.
Potom je tu však druhý scenár. Otvorený vzťah ako pokus o jeho záchranu. Ste spolu zo zvyku, spája vás spoločný majetok, deti alebo strach zo samoty. Komunikácia viazne, intimita chýba a rozchod sa zdá byť príliš komplikovaný. V takom prípade však otvorený vzťah zvyčajne nič neopraví – skôr zosilní všetko, čo už nefunguje.
Slabá dôvera, potlačený hnev či nevyriešené konflikty sa dostanú na povrch ešte intenzívnejšie. Niekedy je najúprimnejším prejavom lásky, k partnerovi, k sebe aj k rodine, vedomé a rešpektujúce ukončenie vzťahu skôr, než sa zmení na zdroj trvalej bolesti.
Keď sa súhlas mení na nátlak
Často sa hovorí o slobode, autenticite a úprimnosti. Menej sa však otvorene pomenúva jedna kľúčová podmienka, bez ktorej sa celý koncept rozpadá – plný, vedomý a dobrovoľný súhlas oboch strán. Nie formálny, nie vynútený, nie „tak dobre, keď už na tom trváš“, ale skutočný súhlas bez strachu zo straty, manipulácie či tlaku. Otvorený vzťah, do ktorého vstupuje len jeden partner z presvedčenia a druhý zo strachu, nie je otvorený vzťah. Je to nerovnováha. A často aj forma emocionálneho nátlaku.
Súhlas v otvorenom vzťahu nie je jednorazové áno. Je to proces, ktorý sa môže meniť v čase. To, čo bolo v poriadku na začiatku, môže byť o pár mesiacov nekomfortné. Zrelý otvorený vzťah preto počíta aj s možnosťou zmeny názoru, prehodnocovania pravidiel a dokonca aj s právom povedať stop bez pocitu viny.
Bezpečie totiž nevzniká z absencie hraníc, ale práve z ich jasného pomenovania. Ak sa jeden z partnerov cíti dlhodobo úzkostne, neisto alebo prehliadane, ide o signál, že nastavenie vzťahu nefunguje tak, ako by malo. A ignorovať ho v mene slobody je presným opakom zdravej intimity.
Ako komunikovať o otvorenom vzťahu?
Ak sa rozhodnete vzťah skutočne otvoriť, je nevyhnutné nastaviť si jasné hranice a pravidlá – napríklad že sa s tou istou osobou nestretávajú opakovane alebo že si ju nepozývajú domov. Kľúčové je, aby ste sa na týchto pravidlách zhodli obaja a aby ste rozumeli dôvodom, prečo do toho idete.
Zároveň je dôležité zostať prítomní v primárnom vzťahu. Nezanedbávať ho, pokračovať v starostlivosti, záujme a blízkosti. Odložiť majetnícke myslenie a vnímať partnera ako autonómnu osobu, nie ako nejaké svoje rozšírenie. A predovšetkým, rešpektovať, keď niekto povie stop.
Freepik
Pre koho otvorený vzťah zvyčajne nefunguje
Otvorený vzťah nie je univerzálne riešenie a nie je vhodný pre každého. To neznamená, že s niekým je niečo zle. Znamená to len, že rôzni ľudia potrebujú rôzne formy bezpečia a blízkosti. Otvorený vzťah býva mimoriadne náročný pre ľudí, ktorí si nesú nezahojené zranenia z minulých vzťahov – najmä skúsenosti so zradou, opustením alebo dlhodobým emočným zanedbávaním. Ak ešte stále bojujete s pocitom, že nie ste dosť, že vás možno vymenia alebo že si lásku musíte zaslúžiť, otvorený vzťah tieto pocity nezmierni. Naopak, často ich zosilní.
Rovnako nefunguje v situáciách, keď má jeden partner otvorený vzťah ako víziu a druhý ho vníma ako poslednú šancu, ako si vzťah udržať. Ak je motiváciou strach zo samoty, spoločných záväzkov alebo rozchodu, otvorenie vzťahu zvyčajne len oddiali nevyhnutné rozhodnutie. A pridá k nemu ďalšiu vrstvu bolesti.
Otvorený vzťah býva problematický aj vtedy, keď vo vzťahu dlhodobo chýba otvorená komunikácia. Ak si pár nevie bezpečne hovoriť o emóciách, potrebách a hraniciach v monogamii, nemonogamia tieto schopnosti zázračne nevytvorí. Skôr ich absenciu odhalí.
Najpodstatnejšie však je uvedomiť si, že nikto nemá povinnosť dokazovať svoju otvorenosť či pokrok na úkor vlastného vnútorného pokoja. Skutočná zrelosť sa neprejavuje tým, koľko slobody dokážeme vydržať, ale tým, ako dobre rozumieme svojim hraniciam a vieme ich pomenovať otvorene, jasne a bez pocitu viny.
Môže vás otvorený vzťah skutočne zblížiť?
S otvorením vzťahu často prichádzajú veľké očakávania. Realita však býva iná. Mnohí ľudia zistia, že tých vonkajších stretnutí je menej, než si predstavovali. A že nie sú ani zďaleka také naplňujúce, ako vyzerali v ich fantáziách. Práve vtedy môže prísť nečakaný moment vďačnosti za to, čo už doma majú.
Ak týmto testom prejdete so vzájomným rešpektom, úprimnosťou a schopnosťou reflektovať vlastné emócie, môže vás to paradoxne zblížiť. No otvorený vzťah nie je univerzálnym receptom na šťastie. Skôr vás donúti komunikovať hlbšie a pravdivejšie. A to je kvalita, ktorá má silu transformovať akýkoľvek vzťah.
Zdroj úvodnej fotky: Freepik
0 komentárov